.jpg?s3=1)
Už pred nástupom na štúdium Misijnej a charitatívnej práce na VŠ sv. Alžbety som dlho koketovala s myšlienkou odcestovať do Afriky. Čierny kontinent ma roky lákal svojou rozmanitou kultúrou, hudbou, tancom a tradíciami. Očaril ma až natoľko, že sa stal jedným z dôvodov pre výber vysokej školy, práve kvôli zahraničným misiám, ktoré VŠ sv. Alžbety ponúka.
Po skončení prvého ročníka a aj ukončení obdobia „veľkých očí“ a romantických predstáv o Afrike som však mala v srdci rovnakú, ba ešte väčšiu túžbu vycestovať a pôsobiť na niektorom z našich rozvojových projektov. Moja snaha sa vyplatila a vybrali ma ako jednu z dobrovoľníkov vysielaných na rozvojové projekty Slovenskej republiky ako súčasť oficiálnej rozvojovej pomoci organizácie SlovakAid z grantu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Čakalo ma šesť mesiacov priamo v srdci Afriky, v Rwande. Vysoká škola sv. Alžbety vedie na juhu krajiny Sociálno-vzdelávací antimalnutričný projekt v spolupráci s miestnym zdravotným centrom a rehoľou Pallottínskych sestier. Keďže som počas štúdia sledovala projekty VŠ a zaujímala sa o geografiu, či politické usporiadanie Afriky, mala som určitú predstavu o tom, kam idem. Čo sa týka očakávaní, myslím, že som ich po dvoch rokoch strávených so skvelými misionármi na katedre Misijnej a charitatívnej práce limitovala na smiešne očakávania typu - v Afrike je slnko väčšie ako u nás - pretože to je niečo, čo sa seriózneho človeka neopýtate, no zaujíma Vás to. Odchádzala som s čistou mysľou a úmyslom dať, čo mám a prijať, čo mi ponúknu. Samozrejme, nie v doslovnom význame. Aby som Vám priblížila Rwandu, je to vnútrozemský štát vo Východnej Afrike, rozlohou asi polovica zo Slovenska s dvojnásobkom obyvateľstva Slovenska. Do nedávna bola frankofónnou krajinou, avšak preorientovala sa na anglicky hovoriace krajiny a tak sa oficiálnym jazykom zrazu stala angličtina. Smutným faktom je, že o Rwande pozná každý len jej neslávnu minulosť z roku 1994, v ktorom došlo ku genocíde na menšinový kmeň Tutsi väčšinovým kmeňom Hutu a za pri-bližne 100 dní zahynulo odhadovaných 800 000 príslušníkov tohto kmeňa a umiernených príslušníkov kmeňa Hutu. Po tejto katastrofe bola krajina v dezolátnom stave a mnohí jej nedávali veľké šance na obnovu spoločenského poriadku, či akýkoľvek pokrok. Rwanďania vzali moc do svojich rúk a za pomoci zahraničných donorov sa im podarilo opäť postaviť krajinu na nohy a už pred pár rokmi získala pomenovanie „ africké Švajčiarsko“. Okrem tohto prívlastku sa jej taktiež hovorí srdce Afriky, či krajina tisícich kopcov.
I keď som nemala predchádzajúce reálne skúsenosti s africkým kontinentom, príchod do Rwandy pre mňa nebol šokovou terapiou. Na rozdiel od iných afrických veľkomiest, bolo hlavné mesto Rwandy-Kigali perfektne čisté, organizované, no ešte stále malo svoj africký nádych. Svoje prvé týždne v Afrike som strávila práve v tomto hlavnom meste, kde VŠ sv. Alžbety finančne podporuje súkromnú škôlku a základnú školu rehole Pallottínskych sestier. V Rwande neexistujú štátne škôlky a súkromné škôlky sú drahé. Vďaka projektu „Adopcia srdca“ Pallottínskej rehole však deti, ktorých rodičia si nemohli dovoliť poslať ich do škôlky, mohli získavať vzdelanie vďaka podporovateľom z rôznych európskych krajín, aj zo Slovenska. Táto škôlka však bola úplne iná na aké sme my Európania zvyknutí. Deti už od troch rokov sedeli pol dňa za svojimi malými lavicami a učili sa písať, čítať, počítať a to všetko rovno v troch rôznych jazykoch- v angličtine, francúžštine a miestnom jazyku-kinyarwanda. Spolu s ďalšou slovenskou dobrovoľníčkou, ktorá pracovala v tejto škôlke 3 mesiace sme sa stali administratívnymi pracovníčkami a mali na starosti usporiadanie všetkých dokumentov a papierov ohľadom projektu Adopcie srdca a usporiadanie dokumentácie samotnej škôlky. Počas týchto troch týždňov som mala možnosť sa zorientovať v hlavnom meste a aklimatizovať sa v novom prostredí. Po necelom mesiaci som sa presunula na moje misijné stanovisko- do pútnického mesta Kibeho, na juhu krajiny. Kibeho je jediné , cirkvou uznané pútnické miesto zjavení Panny Márie v Afrike. Ročne láka tisíce pútnikov z celého sveta, no počas bežných dní je to klasická rwandská dedina rozložená na množstve kopčekov, ponúkajúca dychvyrážajúce výhľady, krásnu prírodu a životné príbehy bežných dedinčanov, ktorí hrajú život s kartami, ktoré im boli rozdané.
Mojím pracoviskom bolo antimalnutričné centrum, ktoré ako súčasť miestneho zdravotného centra, malo na starosti program pre podvýživené deti do 5. roku života, vakcinácie, školenie miestnych komunitných pracovníkov zdravotného centra, stretnutia skupín pacientov s HIV a sociálno-vzdelávacie pracovné dielne. V tomto centre som spolupracovala s dvoma miestnymi sociálnymi pracovníkmi. Mojou náplňou práce bolo spolupodieľanie sa na aktivitách antimalnutričného centra a spolupráca s miestnymi ženami v sociálno-vzdelávacích pracovných dielňach. Tieto ženy v minulosti navštevovali zdravotné centrum z dôvodu podvýživy ich detí. Snahou centra bolo pomôcť ženám zabezpečiť určitý druh finančného príjmu pre ich rodiny, keďže mnohé z nich sú samoživiteľkami. Postupom času sa skupina vyprofilovala a vytvorili si oficiálnu asociáciu, ktorej hlavnou činnosťou bola prá- ca na pletacích strojoch, na ktorých plietli detské komplety, svetre, čiapky, šály, atď. Zároveň sa učili iným zručnostiam, či už šitiu alebo výrobe bižutérie. Pre túto asociáciu som kupovala materiál a prinášala nové nápady. Rozbehli sme projekt výroby tašiek z afrických látok, ktoré sme ponúkali na Slovensku a podarilo sa nám tak získať finančné prostriedky pre asociáciu. Zároveň som učila angličtinu jednu rehoľnú sestru, pracovníkov zdravotného centra a ženy z asociácie, ktoré o to mali záujem. Veľký kus práce tu za sebou zanechala predošlá dobrovoľníčka Monika Caunerová, ktorá tieto dielne vybudovala od úplných počiatkov.
I keď čas v Afrike plynie pomalšie, zbehlo to rýchlo a ja som sa musela baliť späť do Európy. Mojich šesť mesiacov v Rwande bolo čarovným obdobím môjho života, ktoré sa nedá vtesnať do jedného článku. Počas týchto mesiacov strávených na rwandskom vidieku i vo veľkomeste som spoznala množstvo úžasných ľudí a zažila množstvo prekrásnych momentov, preverila svoje schopnosti, objavila nové talenty a utvrdila sa v tom, čo je v živote dôležité.
Na záver by som rada citovala moje vyznanie, ktoré vzniklo počas dobrovoľníckeho pobytu v Rwande.
„Rwanda je prekrásna krajina, ktorá ako každá má svoje krásy aj útrapy. Má tisíce vrchov, úspechov, úsmevov, lásky a požehnaní, no aj tisíce údolí, sĺz, nedorozumení, obetí... Nedá sa opísať, dá sa len zažiť. Nestačí jeden príbeh, jedno dieťa, jedno mesto, jeden mesiac... aj sto je málo. Plynie pomaly, no rýchlo sa mení. Kráča hrdo, no klania sa pokorne. Vysmieva sa uštipačne, no zdraví sa vrúcne. Nájdete tu nebo, ale spomienky horia v pekle. Keď sa ale na konci dňa zapozeráte na slnko zapadajúce za jej 1000 vrchov- musíte ju milovať.“
Zuzana Kralinská Katedra misiológie - študent
