Záplava informácií a noviniek z médií a rôznych iných zdrojov o migrantoch sa na nás chŕli z každej strany. Všetci samozrejme máme právo vytvoriť si na danú vec vlastný názor. Za posledné obdobie som však postrehla mnoho rasistických urážok, prejavy hraničiace až z xenofóbiou, nenávisťou, kedy ľudia vôbec neriešili otázku či migrantom azyl poskytnúť alebo nie, ale či máme radi iné rasy, národnosti...Je pre mňa prekvapivé a mrzí ma, že my ľudia sme stále neprišli nato, že nenávisť môže plodiť len nenávisť. Na základe rozhovoru s Dr. Natašou Bujdovou a vďaka nej som dostala príležitosť spolu so svojimi spolužiačkami Nikoletou Schillovou a Annou Piešťanskou pridať sa k dobrovoľníkom - pánovi profesorovi Krčmérymu, lekárom a ďalším zamestnanom našej školy našej, celému tímu ísť pomôcť na hraničný prechod v Hegyeshallome. Samozrejme bola som nadšená, plná očakávania ako to bude celé prebiehať. Asistovali sme pri obväzovaní rán, podávali sme lekárom lieky, robili menší výskum, pýtali sme sa ich rôzne otázky ako a prečo sem prišli, kam smerujú a čo od tejto cesty očakávajú. Pred odchodom nám so spolužiačkami napadlo, že kúpime pre deti lízanky, že ich trochu potešíme. Pán profesor Krčméry pri ošetrovaní skonštatoval: ,,Lízanky majú čarovnú moc, deti pri ošetrovaní zrazu prestanú ručať ako levy.“ Možno to bude znieť, že sa na svet pozerám cez ružové okuliare, ale za celý čas výdaja liekov, ošetrovania a ,,výdaja lízaniek“ sa nám nestalo, že by k nám bol niekto nepriateľský, že by zabudol poďakovať. Dokonca sa na nás priateľsky usmievali. Rada sa na veci pozerám z dvoch strán, ale keby som sem napísala niečo iné, klamala by som. Videli sme nespočetne veľa rodín, vysilených žien doslova padajúcich od únavy, chorých, ktorí potrebovali ošetriť. V pamäti mi určite navždy utkvie malý chlapec, ktorý kráčal po blate a daždi cestou do vytúženého cieľa bosí... viete, človek má vtedy pocit, že by v momente zhodil topánky z nôh a celého ho do niečoho zabalil. Na hranici v Hegyeshallome ho samozrejme už našťastie čakali dobrovoľníci s obuvou a ošatením. Stretli sme aj maminu, ktorá mala okolo pliec zavesených veľa tašiek a už ich nevládala ďalej niesť, tak bola nútená vysypať z jednej z nich všetky hračky svojej dcéry, aby do nej mohla dať jedlo. Priznám sa, jedného plyšáčika som si odložila. Nie preto, že ho potrebujem alebo chcem, ale aby mi vždy keď naňho pozriem pripomínal aká som vďačná za všetko čo mám, pretože poznáte to, žijeme v hektickom svete a myslím, že každý z nás má tendenciu na to občas zabúdať. Nepracujem v oblasti politiky, nie som členom vlády, nemám kompetenciu posudzovať, či je správne že tu utečenci sú, či im udeliť azyl, ale viem jedno, pomôcť im určite treba a táto skúsenosť ma v tom len utvrdila. Vedú- ci našej katedry misiológie pán profesor Bučko nám aj často opakuje čarovné slovíčko ,,agapé“- láska, milovať, mať rád, už len kvôli tomu, že si, existuješ, kvôli tvojej ľudskej prirodzenosti“. Uvedomujem si, že niekde medzi nimi možno boli ,,výletníci“, či dokonca násilníci vo vlnách, ktoré som ja nezažila takto priamo naživo, je však otázne či kvôli tomu nechať všetkých mrznúť, hladovať, proste na nich vš- etkých nalepiť stigmu. Aj keď to vyznie naivne, idylicky pre niekoho priam čudne, stále si budem pred spaním priať ,,nech vyhrá dobro nad zlým, kým nezaspím“, lebo som človek a aj vy ste, či ste už zabudli? Chcem vyjadriť poďakovanie všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom v súvislosti s migrantmi či utečencami nezištne pomohli. Ešte raz veľmi pekne ďakujem za príležitosť, bola to pre mňa veľmi poučná a obohacujúca skúsenosť.
Klaudia Kozmová, Katedra misiológie – študent
