Ako si splniť sen

Mgr. Ján Herák, doktorand a sociálny pracovník pôsobiaci v Domovskom centre vzdelávania n. o. v Dunajskej Lužnej, nám o tom prezradí viacej

Základná otázka: Čo vás priviedlo k štúdiu sociálnej práce? 

Vždy bolo mojím snom pomáhať ľudom. Chcel som byť filantropom a humánnym človekom, ktorý dokáže pomáhať druhým bez ohľadu na to, aby niečo za to dostal. Nikdy som nebol typom človeka, ktorý myslí len na svoje potreby. Možno je to aj tým, že som istý čas vyrastal v detskom domove. Bolo nás tam neskutočne veľa a nikdy sme nemali to, po čom sme túžili najviac – vlastnú rodinu. Bolo tam síce veľa vynikajúcich ľudí a pedagógov, ale nikdy to nebola rodina. Možno aj preto som sa rozhodol, že chcem ísť na vysokú školu a  že sa chcem zaoberať sociálnou prácou.

Čo vám dala škola a čo prax? 

Škola mi poskytla rozhľad v  teórii. Zároveň sme navštevovali mnohé zariadenia, ktoré patria pod Vysokú  školu zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety. Táto prax spôsobila, že sa dlhodobo venujem mladým dospelým a deťom z detských domovov na Slovensku. Zariadenie, v  ktorom pracujem, patrí pod neziskovú organizáciu Úsmev ako dar. Úsmev ako dar pôsobí na Slovensku už tridsať dva rokov a je najstaršou mimovládnou organizáciou, zaoberajúcou sa deťmi z detských domovov v rámci celého Slovenska. Chcel som sa uberať hlavne týmto smerom a pomáhať cieľovej skupine – mladým dospelým, ktorí sú momentálne u nás.

Čo by ste poradili mladým stredoškolákom, ktorí majú záujem o sociálnu prácu?

Niekedy mám pocit, že sociálna práca u nás nie je vždy doceňovaná ako iné vedné odbory. Niektorí si asi myslia, že vyštuduješ na Sv. Alžbete, dostaneš diplom, a  je to. Našťastie, sú tu študenti, ktorí naozaj chcú pomáhať ľuďom. Chcú sa venovať sociálnej práci aj po ukončení štúdia a nevnímajú všetko len cez peniaze. Vnímajú to ako poslanie, čo možno niekomu bude znieť ako fráza, no nie je. A nemala by byť pre nikoho, kto sa rozhodne študovať tento odbor. Prečo? Sociálna práca na Slovensku je potrebná, lebo každý z nás sa raz môže ocitnúť v nepriaznivej situácii. Sociálnu prácu treba robiť predovšetkým úprimne a s čistým srdcom. Treba sa pokúsiť vnímať svoje okolie sociálne a nehľadieť len na seba. Toto je pre mňa veľmi dôležité.

Myslíte si, že je možnosť uplatniť sa v tomto odbore?

Slovensko reaguje na rôzne podnety, a myslím si, že sa posúvame vpred krôčik za krôčikom. Mnohí ľudia aj politici, napríklad na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR, s ktorým veľmi úzko spolupracujeme, si uvedomujú, že sociálna práca je na Slovensku veľmi potrebná a že sa v nej určite dá nájsť uplatnenie. Možno nie také ako v severských krajinách, ale je.

Mohli by ste nám porozprávať o vašom terajšom pôsobení a o práci pre Domovské centrum vzdelávania? 

Pracujem v ňom ako sociálny pracovník. Pomáham mladým dospelým, ktorí opustili brány detských domovov. Je ich momentálne štrnásť a pochádzajú z celého Slovenska: z Banskej Bystrice, Rimavskej Soboty, Nitry, Bratislavy aj  z iných lokalít. Mojím cieľom z pohľadu sociálneho pracovníka je pomôcť im nájsť si prácu, naučiť ich praktické zručnosti, ako napr. napísať si životopis, vybaviť si úradné občianske záležitosti, ale najmä byť im oporou a kamarátom. Netvrdím, že sú to bezproblémoví ľudia. Mnohí z nich majú problém sa porozprávať, za niečím si stáť a odkomunikovať osobné veci, ktoré sú pre nich dôležité. Vždy vravím, že by sme mali fungovať aj ako priatelia našich klientov, ak chceme byť dobrými sociálnymi pracovníkmi, a nevnímať ich len ako klientov, hoci striktne po profesionálnej stránke našimi klientmi sú. Mojím cieľom je dostatočne ich pripraviť na reálny život. Po odchode z detského domova môžu ísť k nám na tri roky, čo je cesta, ktorá by ich mala pripraviť na reálny život.

Ako sa môžu mladí dospelí, prípadne iní ľudia, ktorých táto tematika zaujíma, o vašom domovskom centre dozvedieť? Mám totiž pocit, že v médiách je viac propagovaná tematika ľudí so špeciálnymi potrebami. 

Myslím si opak. Táto téma je veľmi aktuálna na Slovensku aj vďaka mimovládnej organizácii Úsmev ako dar, ktorá sa venuje deťom z detských domovov a náhradným rodinám už tridsať dva rokov. Spolupracujeme s riaditeľmi detských domovov, ktorí vedia o nás, že sme zariadenie, ktoré pomáha najmä mladým dospelým. Naše zariadenie funguje už desiaty rok. Celý ten čas spolupracujeme s Bratislavským samosprávnym krajom, ktorý nás financuje. Ako perličku by som uviedol, že toto zariadenie pred desiatimi rokmi vybudovali bývalí odchovanci detských domovov, a to na holej lúke. Samozrejme, v  spolupráci s odborníkmi, ktorí sa podieľali na stavbe, a nadácie DeDo a organizácie Úsmev ako dar. Obe sú našimi partnermi, aj vďaka ktorým je toto zariadené postavené a môže fungovať.

Kde má mladý človek začať, keby sa chcel venovať sociálnej práci?

Kde začať... Môžem povedať, ako som začal ja. Už počas štúdia som pracoval ako dobrovoľník v organizácii Úsmev ako dar. Tým, že som tam pracoval dlhé roky, možno som mal tú cestičku jednoduchšiu. Ako som už spomínal, táto práca naozaj nie je o peniazoch. Ak však niekto naozaj chce pracovať s akoukoľvek sociálnou či ohrozenou skupinou, tak pracuje, lebo chce. Keď sa poriadne rozhliadneme okolo seba, vidíme ľudí, ktorí potrebujú pomoc, a my im tú pomoc môžeme poskytnúť. To, že niekto študuje sociálnu prácu, ešte neznamená, že je sociálny pracovník. Ak niekto chce naozaj pomáhať, ešte nemusí hneď študovať sociálnu prácu, ale keď chce pomáhať a venovať sa tejto práci i po odbornej stránke aj po štúdiu, musí hľadať zariadenie, v ktorom bude pracovať, lebo tých zariadení je u nás dosť. A keď sa mu to nepodarí hneď, tak nech sa nevzdáva a pokojne nech má aj inú prácu, ktorá ho uživí. Rozumiem tomu z pohľadu rodiča. Nech sa však ten človek nevzdáva, nech sa nevyhýba spolupráci ani pomoci. Ak to niekto robí len zištne, tak nech to potom radšej nerobí vôbec.

Podľa vás je teda najlepšie začať ako dobrovoľník. 

Áno, ako dobrovoľník. Naša organizácia Úsmev ako dar prijíma každoročne množstvo dobrovoľníkov. Ak by mali záujem, môžu prísť k nám. Na začiatku ich čaká pohovor, na ktorého základe sú zaevidovaní do databázy organizácie, pričom organizujeme množstvo akcií, ako sú napríklad športové aktivity, Vianočný koncert, Anjelské programy, v ktorých môžu začať spolupracovať ako dobrovoľníci. Je to najjednoduchšia cesta, ako zistiť, či ich tá práca bude baviť a či sa jej naozaj budú chcieť venovať aj ďalej profesionálne.

Ďakujem za rozhovor. 

Bc. Adela Holáková Ústav sociálnej práce - študent