Osobná misijno-rozvojová skúsenosť z Kene a Južného Sudánu.
Na úvod sa vám prihovorím trochu rozprávkovo: „Kde bolo, tam bolo, v ďalekej krajine, žila jedna žena. Veľmi „malá“ žena. Malá pre svoj vzrast, ako aj pre svoju pokoru a „chudobu ducha“, ktorú prejavovala úplnou vydannosťou a dôverou voči svojmu Milovanému. Táto žena však pohla dejinami. Svojím príkladom života inšpirovala, ovplyvnila a zmenila životy mnohých ľudí; chudobných, bohatých, veriacich i ateistov, pápežov, profesorov či robotníčok za pásom, celebrít svetového významu ako aj životy úplne obyčajných ľudí typu Jozef Mak... Táto malá žena ovplyvnila aj môj život.
Klíčenie a zrod jednej túžby
všetkým vylúčeným cieľovým skupinám, osamoteným ľuďom alebo tým, ktorí stratili nádej) si v sebe nenesiem z prenatálneho obdobia, ani z obdobia ranného detstva, dokonca ani zo školského, adolescentného veku či z obdobia začiatkov štúdia na VŠ. Teda aspoň nie vedome (vraj to mám zdedené po ženskej línii v našom rode). Žila som život materialistu a egoistického hedonistu napriek životu s 5 súrodencami a napriek kresťanskej, katolíckej výchove a viere v Boha, ktorú som dostala prostredníctvom mojich dobrých rodičov. Aj ten najlepší rodič však nedokáže naplniť dokonale všetky potreby svojho dieťaťa. (A to je dobre; v dieťati sa prehlbuje vyššia citlivosť pre vnímanie prirodzene Nadprirodzeného). Bola som od malička vedená k slušnému správaniu, bontónu v rozličných situáciách (čo mi neskôr otvorilo dvere do spoločnosti a k mnohým vzácnym aj vplyvným ľuďom), avšak často ma to viedlo k potláčaniu svojich potrieb, túžob, snov – k potláčaniu svojej identity. Výchovné ponaučenia typu „toto predsa nemôžeš hovoriť“ alebo „keď budeš dobré dievčatko, bude Ťa mať Pán Boh rád a my rodičia tiež“. A tak som sa začala orientovať na výkon... Obdobie počas stredoškolského štúdia som prežila v intenzívnom hľadaní lásky v pravde, zmyslu môjho života, mojej identity ako ženy, môjho miesta v spoločnosti, vo svete. Žiaľ, často som hľadala na nesprávnych miestach a u ľudí, ktorí sami žili v tme a tak som si spôsobila mnohé zranenia. Jedno z najväčších bolo uzatvorenie srdca pre prijímaním a dávaním lásky, prebratie feministických myšlienok a ich spôsobu života. Život na dvoch stoličkách – túžba zachovať katolícke tradície, vieru, ktorú som dostala a túžba byť prijatá partiou aj za cenu plytkého krátkeho potešenia, ktoré zo mňa robilo čistého konzumenta a produkt, či predmet.
"Aj ten najlepší rodič však nedokáže naplniť dokonale všetky potreby svojho dieťaťa"
Za predmet, ktorý treba použiť, využiť vo svoj prospech, som považovala každého človeka. Až kým neprišiel zlom v mojich 18. rokoch, mierne dramatický, po skúsenosti s ktorým som sa rozhodla skončiť so začínajúcou závislosťou oddeliť sa od partie, ktorá ma sťahovala ku dnu a začať odznova. Nevedela som ešte ako chcem začať nanovo žiť, iba to, že inak ako doteraz. Preto som sa, po odporučení mojej sestry, prihlásila na VŠ štúdium sociálnej práce so špecializáciou Misijná a charitatívna práca; v tom období (1999 – 2004) to bolo na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave. Hlavnú úlohu v tomto období zohralo moje zmierenie sa s mamou (po 5 rokoch veľmi náročného vzťahu), a ja dnes s istotou viem, že to bol to Boh, Ježiš, ktorý mi to jemne kládol na zlomené srdce. Týmto zmierením a odpustením sa začala moja nová životná etapa. Semienko mi niekto zasadil do srdca... Túžba odovzdať život pre chudobných začala klíčiť. A ja som sa začala pripravovať byť „ready to serve“! Pridržiavajúc sa témy článku, vrátim sa k túžbe ísť k chudobným a žiť s nimi. Tá sa vo mne skutočne zrodila vo chvíli, keď som si pozrela film s názvom „V mene chudobných“ (In the Name of God Poor, 1997) s Geraldinou Chaplinovou v hlavnej úlohe, ktorá verne a s vynikajúcim hereckým výkonom stvárnila osobu veľkej, „malej“ ženy - matky Terezy z Kalkaty. Možno trochu romantické, viem. Túžba žiť s chudobnými vo mne dozrievala počas štúdia Misijnej a charitatívnej práce, kde som sa prvýkrát dostala do kontaktu so skutočnými misionármi ako aj s predmetom Misiológia. Osobné svedectvá služby druhým a života s Bohom od niektorých vzácnych ľudí – Marián Kuffa, Františka Olexová, prof. Ladislav Bučko, prof.Vladimír Krčméry a i., ma hlboko zasiahli. Rozhodla som sa odísť žiť a pracovať do niektorej z rozvojových krajín – mojím snom bola Brazília, najmä predmestia veľkých miest Rio de Janeiro a Saõ Paolo. Ibaže v tomto období nebolo pre mňa možné ísť do rozvojovej krajiny pod VŠ (Trnavskou univerzitou) ako je to
teraz pod našou VŠ ZaSP sv.Alžbety.
Z Talianska do Kene
Počas môjho života a práce v Taliansku (3 letné sezóny a polrok som pracovala ako barmanka, ako aj dobrovoľníčka som sa spoznala s misionármi, ktorí v tom čase zakladali občianske združenie kresťanského misijného dobrovoľníctva a plánovali ísť pracovať aj do Afriky (Keňa, Nairobi). S bývalou spolužiačkou sme s nimi, počas dobrovoľnej služby ľuďom so psychickými poruchami, prežili 2 mesiace v južnom Taliansku v Calabrii a odtiaľ sme v januári 2005 išli prvýkrát na čierny kontinent, na 6 mesiacov do Kene. S talianskymi misionármi sme pochodili Keňu takmer „krížom-krážom“, navštevovali misie a rôzne sociálno zdravotné projekty a zapájali sme sa do mnohých dobrovoľníckych misionárskych služieb (najmä v Nairobi a v Turkane). Moja prvá misijná skúsenosť bola práca laickej misijnej dobrovoľníčky v Nairobi, s týmito cieľovými skupinami: chlapci ulice z Centra P.Márie Nepoškvrnenej, opustené deti, deti s mentálnym, telesným postihnutím a deti HIV pozitívne, podvýživené deti u Sestier Matky Terezy (Huruma slum), siroty v Mukuru Promotion Centre, ľudia chorí a zomierajúci na HIV/AIDS (návštevy v Kibera slume), mládež z kmeňov Samburu a Turkana na Katolíckej misii v Tuume (severná Keňa). Táto moja prvá skúsenosť s prácou laickej misijnej dobrovoľníčky v Afrike bola tak veľmi silná a bohatá na množstvo podnetov, že som mala pocit, že som tam prežila asi 5 rokov plnohodnotného života. Mala som dojem, že ja osobne som touto skúsenosťou oveľa viac získala v porovnaní s mojím „biednym“ vkladom služby pre chudobných. Tento starý čierny kontinent sa mi vpísal do srdca hlboko; mala som silný dojem, že som prišla „domov“.
Keňa - kultúrne zvyky a tradície
Na území Kene sa kultúrne tradície od seba výrazne odlišujú. V Keni je asi 46 kmeňov, z ktorých každý má svoj vlastný jazyk a kultúru a s ňou spojené tradície, dokonca náboženstvo. Nábožnosť je taká africká kultúrna črta, Afričania sú veľmi duchovní. Každý verí v Boha; v akého, to už je pravda, iná otázka. Ako sa vyjadril páter Martin Cingeľ, SVD (v r.2003), ktorý je misionárom v Keni už mnoho rokov, v Keni existuje niekoľko stoviek rôznych náboženstiev a siekt (len v najväčšom slume Nairobi Kibera ich je okolo 300). Väčšina z nich pochádza z iných krajín alebo z Ameriky a nesú originálne názvy, napr. Ježišova šťastná cirkev, Verní nasledovníci Ježiša Krista, Cirkev priateľov Ježiša Krista a pod. Často sa stáva, že ľudia sú zmätení a nevedia, čím sa od seba odlišujú a tak ich menia zo dňa na deň. V jednej rodine sú často členovia rôznych vierovyznaní. V rodine vládne silný patriarchát, žena má vierovyznanie podľa svojho muža, aj ho mení podľa náboženstva svojho muža. Takéto množstvo rôznych náboženstiev sťažuje kresťanským misionárom ich prácu vo farnosti. Ďalšou zaujímavosťou je klasický príklad inkulturácie (prvky zbožnosti spojené, včlenené s kultúrou kmeňa a tradíciami), kde katolícky kňaz môže snúbencom udeliť sviatosť manželstva iba vtedy, keď už bolo zaplatené veno za nevestu; muž musí zaplatiť veno rodičom nevesty. Je to jedno z pravidiel, ktoré vydala Keňská biskupská konferencia. Ďaľšou takou silnou
kultúrnou črtou, s ktorou som sa v Keni stretla, sú ich tradičné mýty a povery. Samozrejme platí, čo kmeň či klan, to iná povera. Najviac som sa s tým stretávala v našich výživových centrách, kde som sa často pýtala matiek podvýživených detí, akú stravu dávajú svojim deťom. Moje dobre mienené rady však narážali na odpor ich poverám a tradíciám. Tak napríklad, jedna matka mi na otázku, prečo dieťa neje ovocie odpovedala, že mango mu spôsobí maláriu. Alebo iná tvrdila, že banány vyvolajú u dieťaťa záchvat. Sever krajiny,kraj kmeňov Samburu a Turkana, kde som bola s kamarátkou v r.2005, sa výrazne líši od ostatných oblastí Kene. Klíma aj reliéf krajiny sú podobné južnému Sudánu. Je to zem ešte primitívnych kmeňov, ktoré vačšinou odmietajú západnú civilizáciu, s veľmi silnými tradíciami a kultúrou, kde chlapčenská a dievčenská obriezka, či konzumácia mlieka s čerstvou krvou zvieraťa má svoju nenahraditeľnú úlohu. Tieto kmene - najpočetnejšie sú Samburu, Turkana, Pokot, Gabura a ďalšie, žijú veľmi jednoduchým kočovným (nomádskym) spôsobom života.
"Samozrejme platí, čo kmeň či klan, to iná povera"
Obliekajú sa iba do jedného kusa látky, prípadne do neopracovanej na červeno sfarbenej kravskej alebo ťavej kože. Chovajú malé stáda kôz, kráv alebo tiav, migrujú po krajine s cieľom nájsť dobrú pašu pre svoje zvieratá, a bojujú v nehostinných podmienkach často o život. Často sa však misionári stretávajú s akýmsi predstieraným kresťanstvom, aj napriek tomu, že sú domorodí obyvatelia pokrstení a chodia do kostola. Z pohľadu misionárov majú živú vieru, ale vyznávajú aj naďalej svoje tradičné náboženstvo a praktiky. Ešte stále je veľkou prekážkou obriezka oboch pohlaví, ktoré ak aj majú svoje lekárske opodstatnenie u chlapcov, u dievčat sú z nášho pohľadu nehumánne a zbytočné. Príslušníci kmeňa Samburu však veria, že keď sa dieťa narodí ešte neobrezaným rodičom, je prekliate a musí zomrieť. Obriezka tu teda znamená viac ako iba malý laický chirurgický zákrok, v ich mentalite je ponímaná ako oficiálny vstup do dospelosti, sexuálneho manželského života. Je to hlboko zakorené v ich kultúre a mysli. Napriek takýmto neľudským zákonom si títo primitívni domorodí obyvatelia Kene veľmi vážia život a morálne dilemy typu abort a eutanázia vo svojej kultúre nepoznajú.
Návrat na africký kontinent
Už pri mojom odchode z Kene v roku 2005, som v sebe cítila silnú túžbu vrátiť sa späť do Afriky. Nevedela som kedy, ako, s kým a čo by som tam opäť robila... Ale túžba bola a tá mi stačila. Ešte v Keni v r.2005 som sa stretla s profesorom Krčmérym. Vtedy nám s kolegyňou ponúkol pod ním pracovať. Keď dozrel čas, ozvala som sa mu a on mi ponúkol možnosť robiť si doktorát zo sociálnej práce. To bola pre mňa jediná možnosť ako sa dostať opäť do nejakého projektu v rozvojových krajinách, ako sa vrátiť späť do Afriky. Do Kene som sa ešte vrátila v roku 2007, ale už pod VŠZaSP sv.Alžbety, ako humanitárna a rozvojová pracovníčka, nie už ako laická misijná dobrovoľníčka. V roku 2008 som do Kene prišla robiť svoj výskum k dizertačnej práci na tému Podvýživa u detí vo veku 0 – 5 rokov ako sociálny fenomén v Keni, Nairobi. V januári 2007 som teda na africký kontinent vycestovala 2-krát. Mala som pôvodne odísť s kolegyňou Majkou do Etiópie rozbiehať výživový projekt pre podvýživené deti. Zdalo sa mi to fajn. Okolnosti sa však vyvinuli tak, že iná kolegyňa dostala ponuku ísť pracovať do Južného Sudánu. A vo mne sa zrazu prebudila silná túžba z pred niekoľkých rokov - navštíviť jednu z najchudobnejších oblastí sveta, krajinu postihnutou najväčšou humanitárnou katastrofou. Zažiť skutočnú chudobnú Afriku. Zaujímalo ma, ako tam môžu miestni ľudia prežiť, a ako si tam žijú. A tak sme sa s kolegyňou Jankou vymenili. Rodičia aj blízka rodina ma nechceli pustiť, pretože práve v tom čase (december 2006) začala byť situácia v Dárfúre (západný Sudán) naozaj vážna a nebezpečná – vojna o územie a o ropu, civilisti utekali do okolitých krajín a humanitárne jednotky OSN odtiahli preč, pretože situáciu už nemali pod kontrolou. Tá časť však, kde sme mali ísť my, bola pokojná a bezpečná. Dôverovala som Bohu a moju rodinu som sa snažila upokojiť tiež.
Terénna sociálna práca v Nairobi
Spolu s 1 lekárkou z Bratislavy sme boli vyslané do Južného Sudánu na 6 mesiacov. Prvé dva mesiace som však strávila v keňskom hl.meste Nairobi, kde som zastupovala kolegyňu na dovolenke. Pracovala som ako supervízorka 2 výživových centier pre podvýživené deti zo slumov a ich matky. Spolu s mojimi keňskými kolegami sme sa starali približne o 170 detí a ich matky. Matky, zaradené do nášho výživového programu od nás dostávali naprídeľ sušené mlieko a ovsenú múku. Deti sme každé 2 týždne vážili a merali a matky museli navštevovať vzdelávacie semináre (o výžive, správnej starostlivosti o dieťa, o kojení a pod.), ktoré s nimi každý 2.deň viedli moji keňskí soc.pracovníci. A 2 krát do týždňa som vždy s jedným kolegom navštevovali matky s deťmi priamo v ich príbytkoch v miestnych slumoch. To bola moja najlepšia skúsenosť s nimi. Mali sme 1 klienta – 4 ročného chlapčeka Izáka, ktorý mal iba okolo 5 kíl, bol HIV pozitívny po matke, s prekonanou meningitídou a detskou obrnou, ktoré na ňom zanechali viditeľné fyzické a mentálne následky. Podvýživený bol však kvôli obštrukcii hltanu, čo mu bránilo normálne prehĺtať a dýchať. Izák potreboval operáciu, ktorú bolo treba platiť v hotovosti. Vyzbierali sme potrebné peniaze (od slovenských lekárov a sponzorov), ale aj napriek nášmu úsiliu sa operácia neuskutočnila. Jeho stav bol príliš rizikový, lekári ho odmietli operovať. Neskôr som sa dozvedela, že Isaac zomrel vo veku 5 rokov. Peniaze, ktoré sme vyzbierali, sa späť už tiež nevrátili. Väčšina z detí zaradených do nášho programu sa po niekoľkých mesiacoch dostalo na normálnu váhu a mohli byť z programu prepustené. Práca s podvýživenými deťmi bola zaujímavá, ale napriek tomu som nemohla dočkať našej vytúženej cesty do Sudánu.
Južný Sudán – krajina netušených možností
V marci 2007 sme z Nairobi konečne odleteli a naším domovom sa na 4 mesiace stala dedinka Gordhim v severnej časti Južného Sudánu (distrikt Bar-el-Gazal). Celkom obyčajná katolícka misia s kostolom, farou, školou a nemocnicou, umiestnená uprostred buše – polopúšte s vysušenými kríkmi, palmami, mahagónovníkmi, baobabmi a typickými slamenými domčekmi roztrúsenými po okolí. Prvý mesiac som pomáhala v nemocnici (mala som absolvovaný základný zdravotnícky tropický kurz). Prišiel tam operačný team z Talianska, Turína (1 chirurg, 1 všeobecný lekár, 1 anesteziologička a 1 zdravot.sestra) a spoločne s lekárkou Barborkou operovali celé 2 týždne. Pacienti už boli nachystaní, niektorí išli pešo aj celý mesiac predtým, keď sa dozvedeli, že tu v Nemocnici sv. Fatimy budú operovať bieli lekári. Prípady boli naozaj rôzne: od bodnutia kopijou (do brucha alebo do líca), hemoroidov, obrovských nádorov, cez vodu v semeníkoch, odumreté prsty až po cisárske rezy (zo 4 prípadov komplikovaných pôrodov sa podarilo odrodiť 1 živé dieťatko!). Ja som pomáhala pri pôrodoch a neskôr pri ošetrovaní odoperovaných pacientov. Vydávala som lieky, vymieňala infúzie, ošetrovala rany, robila dokumentáciu pacientov. Mala som tiež možnosť naučiť sa v jednoduchom laboratóriu identifikovať u chorých pacientov maláriu a tuberkulózu. Medzi miestnymi ľuďmi bola najrozšírenejšia malária (takmer ako chrípka u nás) a tuberkulóza (ťažké prípady, napr. aj tuberkulóza kosti), tiež bežné boli uštipnutia škorpiónom a hadom, rôzne plesňovité infekcie a zranenia po autohaváriách, na bicykli či bodné rany. Osobne ma najviac zaujali pôrody, bol to pre mňa nádherný zážitok, jedinečná skúsenosť (u nás by sa mi táto práca/služba nikdy nepodarila zrealizovať). Narodenie nového človiečika je fascinujúce! Skúsenosť krásna, avšak po fyzickej stránke veľmi náročná.
Vzdelávanie - cesta z kola von
Posledné dva mesiace a pol som pracovala ako učiteľka na miestnej Katolíckej základnej škole Daniela Comboniho. V škole, ktorá pozostávala z 10 slamených prístreškov s kmeňmi stromov namiesto lavíc, učili 4 učitelia niečo okolo 900 žiakov vo veku od 7 do 28 rokov. Učila som najstarších žiakov, ktorí už vedeli ako tak anglicky. Predmety som si vybrala ja - náboženstvo, geografiu a biológiu - sexuálne prenosné choroby. V triede bolo okolo 55 žiakov vo veku 13-28 rokov, z toho asi 4 dievčatá. Dievčatá boli tiché, až príliš podriadené a nikdy neodpovedali skôr než chlapci. Často neodpovedali vôbec. Chlapci naopak boli veľmi odvážni, miestami až drzí, vykrikovali a tým sa aktívne do hodiny vždy zapájali. Často mi oponovali „učiteľka nemáš pravdu, tam je chyba!“ Hlad po vedomostiach je tam v Južnom Sudáne obrovský, napriek tomu, že mnoho z absolventov nemajú tieto vedomosti kde uplatniť. Mnohí z týchto žiakov muselo prerušiť školu kvôli vojne (v Sudáne trvala občianska vojna medzi Arabmi moslimami na severe a černochmi kresťanmi na juhu takmer 50 rokov, dnes je juh samostatný s vlastnou vojenskou vládou, ktorú podporuje Amerika). Po skončení (prvá mierová dohoda bola podpísaná v januári 2005, vznikol nový samostatný štát Južný alebo Nový Sudán) sa vrátili naspäť dokončiť si školu. Vzdelávanie je pre nich jediná možnosť ako sa dostať na vyššiu životnú úroveň. A je to v podstate aj jedinná aktívna náplň dňa. Škola funguje najmä počas obdobia sucha, cez obdobie dažďov majú malé prázdniny, aby si mohli posadiť plodiny (väčšinou sa tam jedáva proso a cirok, občas kukurica). Vzdelanie je ich jedinou vstupnou bránou do civilizovaného sveta. Vačšina z nich sa túži dostať do Európy alebo Ameriky, stať sa bohatým, vrátiť sa naspäť, oženiť sa (prípadne aj s viac ženami čo je v Sudáne úplne bežné) a mať veľa detí. Dievčatá sa zas chcú dostať preč z domu, aby sa nemuseli tak skoro vydať. Radi by študovali, v Keni, Ugande, ale najlepšie v Európe, potom by sa vydali za bohatého belocha a mali „bezstarostný“ život. Väčšinou sa netúžia vrátiť späť (až na výnimky – 1 lekár, ktorý vyštudoval medicínu v Lodýne sa pravidelne vracia späť do Gordimu a lieči pacientov.) Ako biela žena z Európy som prvé dni požívala veľký úspech a slávu (beloch v tejto škole neučil asi nikdy, možno niekedy talianski misionári v 19.storočí). Počase som zovšednela a začala som pociťovať diskrimináciu. Totiž, vôbec som nemala autoritu ako žena. Pochopila som, že sa nachádzam v silne patriarchálnej spoločnosspoločnosti, kde muž je ten, čo rozhoduje, poúča, radí, vie všetko dobre a je jediný čo môže rozkazovať. Taktiež som nerealizovala telesné tresty, čo moje postavenie v triede ešte viac podlomilo. Na začiatku som bojovala aj s takými vecami ako odpľúvanie cez celú triedu až pred tabuľu, vyčistenie nosa v triede a ignorácia alebo výsmech od niektorých žiakov, kradnutie pomôcok. Počase, som si našla systém, ktorý celkom dobre fungoval. Vysvetlila som im základy slušného správania medzi inteligentnými ľuďmi 21.storočia (odpľúvať a čistiť si nos, chodili von, dokonca sa slušne pýtali aj na toaletu) a v prípade, že boli neprispôsobilí alebo naďalej klamali a boli drzí dostali väzenie (vonku pod stromom) – nemohli sa zúčasniť vyučovania a v prípade väčšieho priestupku boli telesne potrestaní ich učiteľmi.
Tradície a zvyku v Južnom Sudáne
Čo sa týka Sudánu, tradície tu nie sú až také bohaté ako v Keni. Je to spôsobené asi tým, že tu takmer 50 rokov pretrvávala krutá občianska vojna. Po podpísaní mierovej dohody medzi arabským severom (prevažne moslimovia) a černošským (takmer kresťanským) juhom v januári 2005, sa situácia v krajine, najmä v Južnom Sudáne, výrazne zmenila. Začala sa budovať infraštruktúra, cesty, studne, začali sa rozvíjať misie, pestovať plodiny, zaviedla sa mobilová sieť – funguje však iba v jednom meste. Očkovaním a dobrými liekmi sa podarilo takmer úplne odstrániť meningitídu a lepru. Veľa vecí sa pohlo dopredu, avšak stopy vojny sa zahladiť nedajú. Vojna akoby úplne vyhladila ich kultúru. Južní Sudánčania – prevažná casť kmeňa Dinka, nemajú ani takú typickú africkú módu (gorále, náušnice, farebné africké šaty). Deti chodia väčšinou polonahé, mládež a dospelí si oblečú čo príde pod ruku (z dodávok humanitárnej pomoci). Bežne som v kostole vídavala ženy nočných košeliach alebo v spodničkách namiesto šiat. Napriek vojne a všetkému negatívnemu čo so sebou priniesla, som predsa len čosi z kultúry a tradícií zachytila. Bolo to práve počas slávenia svätých omší v miestnom kostole. Hudba v rytme afrických tamtamov mi pripomínala skôr vojnový pochod-výzvu do boja. Dovtedy sa palicami udieralo do bubna, kým sa nedospievalo všetkých 14 slôh omšovej piesne. Začala som si zvykať aj na výkriky malých tanečníčok okolo oltára, ktoré kedykoľvek počas liturgického spevu spievali formulku „Maria, Maria...Aleluja“, a najhlasnejšie počas Očenášu. Na prijímanie chodili vždy takmer všetci ľudia (spoveď sa tam však nepraktizovala), ale pekne v hierarchickom usporiadaní – najprv muži, potom ženy a deti. Najväčší „zážitok“, ktorý sa mi hlboko vryl do pamäti sa udial na Bielu sobotu počas veľkonočných sviatkov. Afričania majú zvyčajne veľmi bohatú liturgiu a tak tomu bolo aj teraz. Omša v dinkovskom jazyku, v nabitom kostole s plechovou strechou (s klímou asi 50 stupňov, a s neutíchajúcim kašľaním aj našich tuberkulóznych pacientov), trvala so všetkými ceremóniami, tančekmi a nekonečnými spevmi asi 4,5 hodiny. K tomu sa pridružil krst malých aj veľkých a odhaľovanie sochy. Ako u nás býva zvykom na Veľký piatok odhaľovanie kríža a klaňanie sa, Dinkovia odhaľujú sochu a nechali si to samozrejme na veľký sviatok - na Bielu sobotu. Po úvodnom obrade, keď sa mali rozozvučať zvony, jeden šikovný si postavil k soche rebrík, vyliezol naň a stiahol zo sochy fialový plášť. No namiesto zmŕtvychvstalého Pána sa pred nami objavila socha Panny Márie v plnej kráse. Ozval sa burácajúci potlesk, bubnovalo sa o pretrhnutie a zbor spustil alelujový chválospev. Potom sa opäť začali čítania a žalmy, opäť v dinkovskom jazyku a ja som zrazu stratila niť. V zmätku som sa snažila zachytiť aspoň jedno čítanie z Písma v mojej anglickej Biblii. U kolegyni doktorky som zisťovala, či je na tom lepšie a vie čo sa číta. Dostala som krátku a výstižnú odpoveď: „Jarka. Netráp sa. Keď už na Bielu sobotu odhalili sochu Panny Márie, myslím, že je úplne jedno aké čítanie si prečítaš!“ Zistila som, že týchto ľudí, napriek všetkým ich nelogickým veciam, mám veľmi rada. Možno preto, že som tam bola iba tak krátko - 4 mesiace, ale možno aj pre niečo iné - detskú radosť a úprimnosť, oddanosť Bohu, chudobu a jednoduchosť.
Limity pomoci
Africké krajiny, v ktorých som pracovala, je veľa chudoby, biedy. Niekedy sa mi zdalo, že takáto misijná pomoc, akú som aj ja poskytovala, je zbytočná...Veď čo už zmôže jedna obyčajná žena medzi toľkými biednymi? Ale už si to nemyslím. V Afrike, napr. v Keni, je veľa chudobných a tých, ktorí potrebujú pomoc, to je pravda; najmä tých HIV pozitívnych matiek s podvýživenými deťmi alebo desatisíce malých chlapcov prežívajúcich na ulici, ale s tým som sa tam nejako naučila existovať. Jednoducho som sa zamerala, iba na tých, ktorých život môžem nejako ovplyvniť (v mojej práci a pod.) Ťažšie som sa s touto skutočnosťou vyrovnávala v Sudáne, kde som videla zomierať ľudí a deti alebo som bola v situácii, keď sme pacienta napr. v pokročilom štádiu rakoviny alebo tehotnú ženu s vážnymi problémami museli preveliť do inej nemocnice (jediná dobre fungujúca nemocnica bola naša, štátna bola ďaleko a služby veľmi slabé, nevyhovujúce podmienky), pretože sme im nevedeli pomôcť – chirurgický tím z Talianska odišiel, nemal kto operovať, chýbali základné prístroje, nástroje. Hlavne z tých tehotných žien som bola veľmi smutná, pretože tam išlo o život hneď 2 ľudí. Na druhej strane, keď sa nám podarilo zachrániť aspoň jedno dieťatko, či podať správne antibiotikum v správnom čase alebo dať vedomosti aspoň 2-3 žiakom, tak že som videla, že tomu rozumejú a šíria to vo svojom okolí ďalej, bol to pre
mňa úspech, niekedy až zázrak. Možno to bola zvláštna milosť od Pána pre mňa, že tie dobré úspešné veci som prežívala dvakrát tak intenzívne a radostne, že som zabudla na traumy „včerajšieho večera“. Neoceniteľnou pomocou, sprievodcom v ťažkých chvlíľach, bol náš kamarát Samuel (14 ročný Dinka chlapec). V Afrike je dobrý priateľ, ktorý ti v problémoch pomôže, nad zlato. Mala som aj chvíle, že som chcela prestať pracovať a už tým ľuďom nijako nepomáhať a nestarať sa do ich života. Občas mizli veci zo školy a na moje veľké prekvapenie vždy za tým boli hlavní učitelia. Taktiež sklad s liekmi sa pomaly vyprázdňoval, najmä penicilín šiel dosť na odbyt a potom sme ho nachádzali v obchodíkoch našich kolegov ošetrovateľov ako hlavný sortiment na miestnom trhu. S miestnymi som väčšie problémy nemala, skôr s mojimi spolupracovníkmi s Ugandy. Myslím, že je to pri takejto namáhavej práci v extrémnych podmienkach - priemerné teploty 45 stupňov, elektrika iba solárna alebo žiadna, problémy s distribúciou vody, jednotvárna strava bez živín, obmedzený pohyb po okolí z dôvodu bezpečnosti, malária či „ponorková choroba“ – úplne normálne. Silu som získavala z modlitieb a tiež z každodenných sv.omší. Mala som viac času ako kedykoľvek predtým v mojom živote na modlitbu a živý vzťah s Bohom. Cítila som až hmatateľne ako sa o mňa stará a pomáha mi. Uvediem dva príklady: Počas nočnej toalety som chytila škorpióna do ruky – bol v papierovej rolke, ktorú som zvihla zo zeme. Škorpión ma nielenže neuštipol, ale sa pokojne nechal vytriasť z rolky na zem a zabiť. Druhá skúsenosť s Božou starostlivosťou o mňa: Jednu nedeľu sme sa s kamarátom Samuelom vracali od susedov, kde sme boli hrať volejbal. Stmievalo sa. Nejak sme to „prepískli“ s časom. V Afrike na rovníku sa stmieva veľmi rýchlo, takmer hneď je tma. Museli sme prejsť asi pol hodinu pešo cez buš a ja som mala obuté iba šlapky namiesto pevnej obuvy. V buši po zotmení vylieza nespočetné množstvo hmyzu, plazov a iných milých obyvateľov polopúšte. Nohy som dvíhala ako bocian a pri každom čudnom zvuku som zvrieskla. Samuel sa smial a spýtal sa čo sa mi stalo. Ja na to, že nič, ale môže sa stať... Samuel zrazu zastal, vážne sa na mňa prozrel a spýtal sa: „Veríš Bohu?“ Ja som prikývla. Ale on pokračoval: „Naozaj mu veríš, veríš Jeho slovu, že je pravdivé?“ Ja som zas prikývla. A Samuel pokračoval:
„Ak teda naozaj veríš Bohu, spomeň si, čo
je napísané v jednom zo žalmov: ’Budeš
si kráčať po vretenici a po zmiji,leva i draka
rozšliapeš.‛ Tak uver konečne týmto
slovám, ktoré Ti Boh hovorí.“
A ja som teda konečne uverila. Často ma živila jednoduchá modlitba „Ježiš dôverujem Ti.“ To je moje svedectvo, že Ježiš je živý, je tu vždy pre nás, stará sa a všetko čo robí je dobré. Som veľmi vďačná aj priateľom a najmä mojej rodine za citovú a modlitbovú podporu.
Any progress?
Pokrok, najmä ten ekonomický je v Keni prevratne rýchly. Zažila som Nairobi v roku 2005. Bolo síce na africké podmienky vyspelé a rozvinuté veľkomesto, ale s rozbitými cestami, ošarpanými ulicami so žobrákmi a mrzákmi na hlavných uliciach, všade množstvo smetí a hustého smogu. Dnes je Nairobi, vďaka fondom z EÚ a USA, podobné iným vyspelým svetovým veľkomestám, nové cesty a stále nové pribúdajú, ulice sú čistejšie, žobráci, mrzáci a deti z ulice majú obmedzený
pohyb, budovy a verejné miesta stále modernejšie, pribúdajú nákupné centrá, byty pre strednú vrstvu premávka je oveľa hustejšia, pretože mnoho obyvateľov už má auto. Aj Južný Sudán vraj nie je až taký chudobný ako býval ešte pred pár rokmi. Čo sa týka prístupu k vzdelaniu a jeho kvality, v Keni je už na veľmi dobrej úrovni. Sudán ešte dosť zaostáva, problémom sú samozrejme financie, ktoré často nenájdu adresáta, jednoducho „sa po ceste stratia“. V čom je ale Južný Sudán pokrokovejší – pestovanie plodín. Svetový potravinový program pri OSN, WFP, ktorý dodával do Sudánu jedlo takmer 30 rokov počas vojny, sa v r.2007 rozhodol zredukovať zásielky potravín (proso, cirok, sójový olej, grahamové keksy) o tretinu, oproti napr.roku 2005, a mnohí ľudia ďaľší rok trpeli hladom a podvýživou, niektorí zomreli. Táto realita však Sudánčanov na juhu prinútila, aby sa o zháňanie svojej potravy začali starať aj sami. A tak si začali konečne cez obdobie dažďov (od júna do augusta) pestovať a robiť si menšie zásoby. Čo sa týka misijnej práce, napr. v Sudáne, je to pre misionárov stále ešte veľmi ťažké. Kostoly sú síce v nedeľu preplnené, že sa nedá dýchať, ale napr. sviatosť zmierenia nevyužíva takmer nikto, aj keď prijímajú eucharistiu. Z rozprávania keňského misionára z Gordhimu, za posledných 50 rokov sa podarilo zosobášiť v kostole iba 1 kresťanský pár. Stále je veľmi obľúbené mnohoženstvo, pretože muž tým získava vyšší rešpekt a moc v kmeni. Napriek týmto nepopulárnym výsledkom a silným vplyvom kultúry kmeňa Dinka, je farnosť v Gordhime jedna z najväčších a najlepšie rozvíjajúcich sa v Južnom Sudáne. Ľudia poznačení dlhotrvajúcou vojnou majú veľkú radosť z toho, že môžu slobodne navštevovať svoj kostol, majú svojich kňazov, svoju školu, nemocnicu, sú šťastní z každého prežitého dňa. Ich viera v Boha je živá a na tomto základe prežívajú aj svoje každodenné trápenia. Vedia, že Pán sa o nich stará a pomáha im v ich ťažkom živote. Často na nich myslím a dodávajú mi odvahu.
Namiesto záveru
Svoju krátku skúsenosť s prácou v Afrike, resp.so službou chudobným, považujem za podstatnú v mojom živote, nedá sa na ňu zabudnúť, vytesniť ju. Heslo „Čo Ťa nezabije, to Ťa posilní“, je v projektoch našej vysokej školy vždy aktuálne. Ako mnohým kolegom, aj mne táto skúsenosť skrášlila a zjednodušila život, posilnila ma v šedej každodennosti a dala mnohé zručnosti a vedomosti, ktoré by som na Slovensku nemala šancu získať. „Zväčšila mi srdce“ a spôsobila prehodnotenie mojich priorít. Ťažkosti, s ktorými som sa na projektoch stretla spočívali najmä v nejednostnosti vízie projektu jednotlivých členov misijného tímu ako aj v nedôvere či závisti kolegov. Je veľký rozdiel v akej pozícii ide človek na projekt, či v pozícii misijného dobrovoľníka (pri pomoci dáva veľký dôraz na duchovné potreby a rozvoj človeka) alebo „iba“ humanitárneho a rozvojového spolupracovníka (hlavný cieľ je poskytnutie základných potrieb a soc. ekonomický rozvoj miestnej komunity). Ak keď je medzi týmito dvoma formami pomoci taktiež mnoho podobností. V prípade, že je na oboch pomáhajúcich
stranách vôľa, je tam aj cesta pre využitie rozdielov v úžasne tvorivú a pevnú synergiu v tíme. Pre efektívne fungovanie projektu, resp.členov tímu v rozvojovom alebo misijnom projekte, je podľa môjho názoru a skúsenosti potrebná spoločná vízia misijného projektu (smerovania projektu), chuť pracovať v jednote pre dobro chudobných a vytvorenie, resp.prítomnosť komunity, v rámci ktorej je pre jednotlivých členov misijného tímu zabezpečená sociálna, psychická a duchovná podpora.
Môj príspevok, v ktorom som sa s vami poddelila o osobné skúsenosti zo služby chudobným v Keni a v Južnom Sudáne ukončím krátkym zamyslením:
„Cesta k rovníku a cesta k chudobným.
Je dlhá a únavná. Plná rizík, miestami
sa ti zdá, že cieľ nie je možné
dosiahnuť. Ak sa však na ňu vydáš,
čaká Ťa veľké dobrodružstvo. Nájdeš
čo si už dlho hľadal. Miesto pre Tvoje
srdce.“
PhDr. Jaroslava Poloňová, PhD.
