Predseda Európskeho parlamentu pri príležitosti 70. výročia oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim uviedol, že Židia v Európe sa aj dnes obávajú o svoju bezpečnosť. ,,Je to niečo, čo nás musí desiť a tomuto strachu musíme vzdorovať.”
V tejto súvislosti je aktuálne nutné spomenúť útok na redakciu Charlie Hebdo, políciu a židovský supermarket v Paríži, ktorý svojou brutalitou naháňa strach. A boja sa všetci. Streľba v redakcii francúzskeho časopisu je počtom obetí jedným z najbrutálnejších útokov voči novinárom na svete za posledných 22 rokov. Zahynulo 12 ľudí, z toho 10 novinárov. Vrahovia prišli do redakcie týždenníka s jediným cieľom. Pozabíjať všetkých, ktorí sa článkami či kresbami satiricky zabávali na islame a Mohamedovi. Prívrženci teroristickej Al káidy brali kresby ako hrubú urážku islamu a Alaha. „Allahu akbar“ – boh je veľký, kričali počas útoku na redakciu satirického magazínu.
Mnohí si po incidente kladú otázku, či vraždy, ktorých spúšťačom boli karikatúry Mohameda, sú v súlade s moslimskou vierou. Islam vo všeobecnosti zakazuje zobrazovanie proroka Mohameda. Ani to však neplatí úplne. Aj keď to moslimovia považujú za rúhanie, je rozdiel medzi protestovaním a vraždením! Islam je po kresťanstve druhým najrozšírenejším náboženstvom na svete. Populárny je najmä v južnej Ázii, na Blízkom východe a v severnej Afrike. Krajinou s najväčším počtom moslimov je Indonézia.
Je vôbec možné podniknúť kroky, ktoré by v budúcnosti zamedzili krvavým útokom? Je naša spoločnosť už natoľko skazená a liberálna, že význam slova ŽIVOT stratil význam? Sú na mieste obavy vyplývajúce z aktuálnych ideológií a situácií vo svete, že by sa hriechy druhej svetovej vojny spojené s hrôzami holocaustu, či kacírstva mohli opakovať? Je na nás vš- etkých, starých i mladých, aby nenávisť, zlosť a chamtivosť nedostala druhú šancu.
Ako však zaistiť, aby sa u ľudí bažiacich po moci nestala nenávisť inšpiratívnou a nákazlivou?
,,Sem ste neprišli do kúpeľov, ale do nemeckého koncentračného tábora, z ktorého existuje len jediná cesta von: komínom krematória. Komu sa to nepáči, ten môže rovno nabehnúť na drôty. Židia majú právo žiť maximálne dva týždne, kňazi mesiac a všetci ostatní tri mesiace.” (prvý vedúci tábora ochrannej väzby Karl Fritzsche, 1940)
,,Na jar 1942 kráčali stovky ľudí pod kvitnúcimi ovocnými stromami v rozkvete na dedinskom statku netušiac, že ich kroky vedú rovno do plynových komôr na smrť. Tento obraz vzniku a zániku mám dodnes živo pred očami.” (Rudolf Höss v roku 1947 spomína na masové vraždenie , ktoré sám zorganizoval)
70. výročie oslobodenia Osvienčimu je dôležitou pripomienkou, že zlo nikdy nespí. „Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo – aby dobrí ľudia nerobili nič,“ povedal už v 18. storočí filozof a politik Edmund Burke. A mal pravdu.
Koncentračný tábor Osvienčim bol oslobodený sovietskymi vojakmi 27. januára 1945. Tábor zriadili nacisti v roku 1940. Do konca vojny sa stal najväčším nacistickým táborom smrti, v ktorom prišlo za krutých podmienok o život viac ako 1.100.000 ľudí.
Výpovede ľudí, ktorí prešli týmto peklom sú viac ako len historické dokumenty. Za všetkými faktami, ktoré svedkovia zo zóny smrti ozrejmujú budúcim generáciám, je neprestajne počuť zúfalé hlasy mužov, žien i detí, ktorí v plynových komorách v Osvienčime onemeli navždy...
Zuzana Rusnačeková Ústav sociálnej práce - študent
