,,...Človek musí umierať, aby poznal, čo sú deti ... Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú...“
Ráno. Z príjemného sna ma vyruší môj úhlavný nepriateľ - budík - svojím hlasným drnčaním. Ešte 5 minút... Žobroním, ani neviem od koho. Najradšej by som sa znova zababušila do teplých perín a pokračovala v snení. Z kuchyne už počujem známe zvuky. To náš dobrý duch - moja babka - pripravuje výdatné raňajky. Po celom dome rozvoniava vianočka a kakao. Povinne musím všetko zjesť, pretože podľa mojej babky sú raňajky veľmi dôležité. Vôbec ju nezaujíma môj boj s nadbytočným kilami.
V autobuse je tlačenica, až sa mi z toho krúti hlava. Vyjdem o zastávku skôr, tých pár metrov chôdze mi nezaškodí. Za stánkami sa týči starý kostol s hromadou schodov, na ktorých ma zrazu čosi upútalo. Celkom dolu na vylúpaných schodoch sedí starý žobrák, zošúverený sťa pokrčený papier. Pri jeho nohách sedí krásny pes. Táto dvojica mi spolu vôbec neladí. Ako môže mať starý žobrák takého krásneho psa, čistého a vyčesaného, presne takého, po akom mi duša piští?! Určite ho niekomu ukradol. Tým som moje úvahy o tejto dvojici ukončila.
Nekonečne dlhé prednášky ma patrične unavovali a už som sa nemohla dočkať veľkej kávy s kamarátkami v našej obľúbenej kaviarni. Tá čudná dvojica z rána sedela teraz pre zmenu vo výklenku starého kostola. Občas sa pri nich zastavili ľudia a žobrákovi hodili mincu - dve. Sama neviem prečo, zrak mi stále zabiehal tým smerom. Ten pes bol úchvatný! Naši by mi takého v detstve nikdy nedovolili, pretože moja mama sa vždy obávala psích chlpov, škrabancov, chorôb... O svojej pravde presvedčila aj otca a babku, takže moja nádej vlastniť niekedy malého psíka bola vlastne nulová.
Prešlo niekoľko týždňov. Vonku udreli prvé mrazy. Na kostolných schodoch denno-denne vídavam žobráka so psíkom. Pri stánkoch som chvíľu postála, ale len preto, aby som si znova obzrela tú „moju“ dvojicu. Akoby ma k nim niečo priťahovalo. A vtedy som sa rozhodla! Vykročila som smerom k nemu, neviem, kam sa zrazu stratila moja ostýchavosť. No čo, veď len prejdem okolo, hodím mu mincu, obzriem si jeho spoločníka a pôjdem ďalej. Psík mu ležal na nohách, obutých v tenkých teniskách a vôbec nevyzeral nešťastný. Občas pozrel na svojho pána, aby sa uistil, že je v poriadku a že mu skrehnuté nohy dostatočne ohrieva. Dojímavá scéna.
Prvý ma oslovil on: „Dieťa moje, všímam si ťa už niekoľko dní. Ďakujem za peniažky.“ Moja reakcia na to bola taká, že som sa rýchlo poobzerala okolo seba, či ma niekto známy nevidí. Keby kamaráti uvideli, s kým sa rozprávam, to by bol pekný trapas! Posmešky by nemali konca-kraja. Nikoho som však nablízku nevidela a zadíval a som sa na starkého. Bože, ten vám mal oči! Také som nikdy nevidela! Najmodrejšie na svete. Ale smutné, ubolené, žalujúce... Iskierku radosti bolo možné v nich vidieť až vtedy, keď začal hovoriť o svojom psovi, na ktorého sa díval s nehou, akú by som u neho nečakala. „Je to môj jediný priateľ“ začal. „Vidíš, aký je krásny? Za peniaze, čo mi ľudia darujú, kupujem obživu preňho. Sám hocikedy nemám čo do úst, ale môj Rexo musí byť vždy sýty.“ „Je váš?“ pýtam sa neveriacky a už siaham do tašky po zvyšky z nedojedenej bagety. Podávam ju psíkovi, ten sa najprv pozrie na svojho pána a až keď ten prikývne, hltavo sa pustí do jedla. Keď spakoval aj posledné zvyšky, vrhol na mňa pohľad plný vďaky a tak som si ho dovolila aj pohladiť. Mal mäkučkú zlatistú srsť a pod mojím dotykom slastne privieral oči. Starec zakašľal: „Pravdaže je môj. Chceš vedieť, ako som k nemu prišiel?“ Nevdojak som prikývla a pritiahla si kabát k telu, lebo začínalo byť poriadne chladno. „Asi pred dvoma rokmi som pri prehľadávaní kontajnerov naďabil v jednom z nich na živé chlpaté klbko-malé šteniatko. Niekto bez kúska citu sa ho chcel takýmto spôsobom zbaviť. Skuvíňalo od hladu a zimy. Vzal som si ho, nakŕmil a pomenoval som ho Rexo. Odvtedy ma neopustil. Je to jediný živý tvor, ktorý mi je verný aj v mojej neľahkej situácii. Ale utekaj už domov, je ti zima.“ Povedal náhle, sucho zakašľal a sám sa striasol od chladu. Vstal a pomalým klátivým krokom odchádzal. Kam? To asi vedel málokto. Psík mu kráčal tesne v pätách a hoci mu prekážal v chôdzi, on sa mu neustále milo prihováral. Chvíľu som užasnuto pozerala za vzďaľujúcou sa nevšednou dvojicou a až keď sa mi stratila z dohľadu, pobrala som sa domov i ja.
Zo školy som sa ponáhľala sama, chcela som dať môjmu novému známemu poživeň. Boli tam. Presne na tom istom mieste. Bez slova som podišla k nim a dala psíkovi jeho podiel. Šťastne zavrtel chvostom a s chuťou sa pustil do žrania. Starcove modré oči s láskou hľadeli na svojho priateľa. „Si dobré dievča“, prehovoril, keď som sa usadila vedľa neho bez toho, aby som skúmala prítomnosť niekoho z mojich známych. „Vieš, dávno som už nestretol niekoho, koho by som zaujímal. Nie vždy som bol takým, akým som dnes. Býval som dobrým remeselníkom a vychoval som spolu so ženou jednu dcéru. Dali sme jej vzdelanie, domov. Moja žena umrela mladá a tak som zostal s dcérou sám. Staral som sa o ňu, ako som najlepšie vedel. Keď sa vydala, zostala bývať spolu s manželom v našom dome, ktorý som jej s láskou daroval. Veď komu inému, keď nie vlastnému dieťaťu! Ako roky bežali, cítil som, že som jej stále viac na obtiaž. Stala sa nevrlou, stále na mňa kričala. Hanbila sa za mňa, že som obyčajný stolár a ona veľká doktorka. Neviem, kde sa v nej vzalo toľko zlosti, nemala ma za nič. Ja som všetko len ticho znášal a to ju ešte viac hnevalo. Nahuckala proti mne aj svojho manžela, ktorý ma jedného dňa z domu vyhodil, pretože si v mojej izbietke chcel zariadiť pracovňu. Dcéra ani raz nepovedala, aby som zostal. Vôbec ju nezaujímalo, kam sa podejem. S pocitom krivdy som si teda vzal pár svojich vecí a odišiel som, v dome som už nemal miesto. Šiel som do charitného domova. Tam ma po čase jeden nepoctivec obral o zvyšok peňazí a o doklady. Nemám občiansky preukaz, ani žiaden iný doklad o tom, že vôbec som. Na úradoch som bez dokladov nepochodil, nemám žiadnu adresu ani peniaze. Bývam v chatrči na konci mesta, ktorú mi prepustil jeden záhradkár. Je nás tam takých viac. Nezapadol som medzi nich, lebo nepijem alkohol, ani nefajčím. V poslednej dobe sa mi priťažilo, cítim sa slabý, no bolí ma najmä duša. Mám obavy z nadchádzajúcej zimy, v mojom veku už nie som ani zďaleka taký odolný, ako kedysi. Nechcem sa však sťažovať. Asi som si sám na vine. Niektoré deti sú nevďačné a my nie sme dosť silní na to, aby sme im vzdorovali. Teraz mám svojho Rexa. Je mi všetkým. Preto sa oňho tak starám, lebo neviem, čo by som bez neho robil. Viem, že on odo mňa neodíde. Má v sebe viac vďačnosti, ako hociktorý človek. Keď sa ku mne v noci pritúli, zohreje ma a ja sa necítim tak sám. To je môj príbeh, moja, ešte nikomu som sa takto nezdôveril.“ Oči upreté do diaľky mu pomaly skĺzli na psíka, pohladil ho a ten mu od samej vďaky lízal ruky červené od mrazu. Zakašľal. Kašeľ bol znova suchý, nepríjemný a zdalo sa mi, že sa predomnou za to hanbí. Nevedela som, ako by som mala reagovať, vstala som zo studených schodov a plná ľútosti nad touto dvojicou som sa rozbehla na zastávku autobusu.
Čas bežal a blížili sa Vianoce. Denne som stretávala mojich dvoch známych, stali sa akousi samozrejmosťou každého môjho pracovného dňa. Rexo si na mňa zvykol a keď ma uvidel, vrtel radostne chvostom. Chvíľu som pri nich postála, prehodili sme pár slov o počasí a o psíkovi. Mala som však dojem, že starcove modré oči sú zo dňa na deň hlbšie a tmavšie. Alebo sa mi to len zdalo? Jeho pohyby boli stále pomalšie a ťažšie vstával zo schodov. Kašeľ bol čoraz hrozivejší. Pripisovala som to však mrazivému počasiu. Zmyslela som si, že na Vianoce dám obom nejaký užitočný darček. Ešte som ale nevedela, čo by to malo byť. Snáď nejaký starý sveter po dedkovi a psíkovi zas nejakú pochúťku. Tešila som sa, ako bude starec prekvapený.
Konečne Vianoce! Chvíľa pokoja od školy a práce, vyspávanie do neskorého dopoludnia, čítanie v posteli dlho do noci. Pri jednej knihe od Balzaca som si spomenula na svojho modrookého starčeka. Píše: „Človek musí umierať, aby poznal, čo sú deti ... Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú.“ Hádam to len neplatí na všetkých rovnako?! To by bolo veľmi zlé! Stromček, vzrušenie z rozbaľovania darčekov, rodinná pohoda, dobré jedlo a sladkosti. Polnočná omša a vŕzgajúci sneh - to sú Vianoce. V tomto roku ho veľa nenapadlo, no ja som sa tomu v kútiku duše aj tešila. Mojím dvom priateľom aspoň nebude veľká zima. Ktovie, kde teraz sú a čo robia? Starý sveter som už mala pripravený v taške. Cez sviatky som smerom ku škole nechodila a tak som sa ho chystala odniesť až po sviatkoch. Veď im to snáď vadiť nebude. Myslela som na nich aj pri štedrovečernom stole. Bolo mi smutno, rada by som sa s nimi podelila o vianočnú radosť.
Sviatky ušli ako voda a znova treba vstávať za každodennými povinnosťami. Prvý deň som zaspala, samozrejme, že moje darčeky pre priateľov zo schodov som v tej náhlivosti zabudla a ráno som im len z diaľky zakývala. Sedeli tam v mraze a snehovom poprašku ako dva výkričníky ľudského nevďaku a bezohľadnosti. Popoludní som sa pri nich pristavila a prezradila som, že mám pre nich čosi pripravené. Zajtra sa stretneme.
Ráno. Z mojich snov sú zase len zdrapy, budík sa o to dokáže dokonale postarať. Dnes ale vstávam svižnejšie ako inokedy, balím do tašky starý sveter a dobroty pre Rexa. Zhltnem raňajky a už letím na autobus. V duchu si predstavujem, čo starkému poviem a ako mu darček odovzdám. Autobus zabrzdí, dobre že nespadnem zo schodíkov. Ale nevadí, rýchlo bežím ku kostolným schodom, aby som stihla odovzdať darčeky a potom behom do školy. Zastanem a už sa rozhliadam, kde sú moji známi. Ale čo to?! Vidím len Rexa, ako sa pomalým krokom blíži ku mne. Sám. Smutne na mňa pozrie a zakňučí. Je akýsi pochudnutý, mokrý a špinavý. Čo sa stalo? Kde je starký? Stále sa rozhliadam, no nikto v okolí sa na môjho starkého nepodobá. Všimla si ma predavačka hamburgerov a zakričala na mňa: „Hľadáš starého Ruda? No tak ten už nepríde, do rána umrel. Pochovajú ho na trovy mesta v mestskom cintoríne,“ zasvätene ma informovala. Umrel?! Zakrútil sa so mnou celý svet. Nikdy by som si nepripustila, že ma to tak môže vziať. Čo bude s Rexom? Ako keby vedel, že naňho myslím, obtieral sa mi okolo nôh. Vzala som ho k sebe do náručia a slzy sa mi tlačili do očí. Tak sme tam spolu sedeli, nehľadiac na stále hustejšie sneženie a zimu, nevedno ako dlho. Rexa som vzala domov. Jeho vďačný pohľad ma každodenne presviedča, že život má zmysel...
Každé ráno chodím starou známou trasou a vždy mám pocit, že na schodoch pri kostole zazriem známu dvojicu. Nikdy viac tam už však nesedela a ani nebude sedieť. Akurát pri pohľade na Rexa si vždy spomeniem aj na zošúvereného nešťastného starčeka. Ozaj, ktovie, či jeho dcéra aspoň tuší, že prišla o otca? Asi ju to ale neveľmi zaujíma, keď jej nechýbal doteraz. Rada by som ju niekedy stretla a vykričala jej do očí nevďak a krivdu, ktorú spáchala na svojom vlastnom otcovi. Popri tom všetkom som rada, že aspoň Rexo našiel svoj domov. Je to najvďačnejší pes na svete. Po nejakom čase som sa rozhodla, že vyhľadám žobrákov hrob. Na prechádzke s Rexom sme zamierili do mestského cintorína. Staré gaštany bez lístia a kŕdle vrán dotvárali pochmúrnu atmosféru tohto smutného miesta. Vyhľadala som správcu a spýtala sa ho na nedávny pohreb bezdomovca. Bez problémov mi ukázal jeho hrob, zastrčený v kúte cintorína. Drevený kríž a hŕba zeme. Tak, ako sedával zastrčený vo výklenku kostola, tak skončil aj na cintoríne - v jeho najzadnejšom kúte. Z vďaky, že mi tu zanechal Rexa, som modrookému starkému zapálila sviečku. V zimnom šere svietila ako malé slniečko v kope navŕšenej hliny.
Autor: Zuzana Rusnačeková
